Keď som sa prvýkrát v septembri 2011 vrátila z USA, všetko bolo zvláštne, smutné a depresívne. Ľudia v autobusoch a vo vlakoch ma zabíjali pohľadom. Môj pocit bol, ako keby sme boli ten najdeprimovanejší a najsmutnejší národ na svete. Bála som sa usmievať, aby som nebola za blázna. Musela som si zvykať, že ľudia už nie sú tak otvorení, veselí a nápomocní jeden druhému, ako to bolo počas leta v Amerike. Chvíľu som za to vinila počasie. Bolo sychravo, často pršalo a ľudia už nemali tiene vďaka slnečným lúčom, ale oni sami boli tieňmi. Často som mala chuť zapojiť sa do cudzieho rozhovoru vo vlaku či nadviazať kontakt v autobuse s niekým zaujímavým, alebo len tak z nudy. Párkrát som to aj spravila, ale cítila som potom ako hlupák, ktorý niekoho obťažuje. Po pár mesiacoch som si zvykla, že sa mám starať len o seba, poprípade prenechať svoje miesto na sedenie staršiemu človeku v električke. Keďže to je zvyčajne najväčší spoločenský kontakt medzi neznámymi ľuďmi v slovenskej MHD. V priebehu roka a čakania na slnečné lúče som sa asi prispôsobila a stala som sa opäť rovnako uzavretou Slovenkou, ktorá sa nesocializuje s ľuďmi, do ktorých ju nič nie je.
Už počas prvého leta v USA som natrafila na ľudí, ktorí by sa pre druhých aj rozdali. Počas druhého leta ich bolo ešte viac. Najviac som to pocítila, keď sme s mojimi kamarátkami mali autonehodu v Mexiku a ani jedna sme nehovorili po španielsky. Mobily nám nefungovali a my sme nevedeli, ako si samy pomôcť. Našťastie to nebýva len v amerických filmoch či rozprávkach, ale naozaj sa vtedy zjavil pán s perfektnou angličtinou, španielčinou a množstvom krízových riešení, ktoré sme v tom momente potrebovali ako nikdy predtým. Pomohol nám len tak, nezištne a keby poznám jeho meno a adresu, tak mu dnes pošlem veľký darčekový kôš. Rovnako neviem ani adresu panej, ktorá sa ma spýtala vo výťahu našej výletnej lode, ako som prežila deň v Mexiku. Bola to veľmi dobre mierená otázka na moju boľavú dušu, tak som na ňu vychrlila pravdu o tom, ako sú moje dve kamarátky nechané napospas osudu v neznámej krajine. Okrem utešujúcich materských slov a šálky horúcej čokolády, zašla táto milá pani so mnou za vedením lode a prinútila ich, spojiť ma so stratenými kamarátkami, čakajúcimi v mexickom väzení. Celkom sa mi uľavilo, keď som počula že dievčatá prežívajú najväčšie dobrodružstvo v ich živote a na vec sa nepozerali až tak negatívne ako my.
Otvorenosť ľudí a ochotu pomôcť však nemusíte poznať len v takto vyhrotených situáciách. Úplne stačí, ak sa prejdete po väčšom neznámom meste s mapou v ruke. Moja najobľúbenejšia súčasť cestovania americkými metropolami bola práve ochota ľudí navigovať ma. Vždy, keď som si nebola istá, či som na dobrom mieste a zahĺbene som študovala mapu, okoloidúci ma oslovovali a pýtali sa, čo hľadám. Naivne si namýšľam, že to je ich charakterom a zvykmi. Na druhej strane možno, že pôsobím tak tragicky, že sa mi jednoducho nedá nepomôcť. Aká je však situácia v Bratislave? Ľudia vás radšej obídu veľkým oblúkom. Niekedy je to až komické, ako sa niektorí snažia vyhnúť kontaktu s turistami.
Medzi moje najpríjemnejšie zážitky patrí bez pochýb odvoz cudzími ľuďmi počas dažďa. Môže to vyznieť zvláštne, šialene aj nebezpečne, ale našťastie, mám s tým len dobré skúsenosti. Prihodilo sa mi to dvakrát a vždy som bola do nitky premoknutá. V takých lejakoch by sa nikto normálny pešo len tak po ulici neprechádzal, teda okrem mňa. Nie preto, že by som bola blázon, no vždy ma do toho dotlačila nutnosť dostaviť sa z bodu A do bodu B. Porozmýšľajte, stalo sa vám to niekedy na Slovensku? Mne teda nie.
Najtradičnejším prejavom americkej otvorenosti a priateľskosti je pre mňa ich prihováranie sa hocikomu a hocijako. Najčastejšie sa mi to stávalo v autobusoch či v rôznych radoch, jednoducho všade, kde len tak čakáte. Od svojho návratu, som každú svoju osamelú cestu v autobuse či električke prežívala hĺbaním nad tým, prečo ľudia spolu nekomunikujú tak spontánne ako tam. Jedného dňa som si to uvedomila. Už len spôsob, akým sú rozložené sedadlá v slovenských autobusoch je ako stvorený na izolovanie sa. Najviac ukážkové je to v električkách, kde sú sedadlá v rade jedno za druhým a každý nech si počas cestovania hľadí svojho. V USA boli všetky sedadlá jedno vedľa druhého, ako keby ste sedeli v neukončenom obdĺžniku. Každý človek vás vidí a vy máte tiež celkom dobrý prehľad o tom, kto s vami cestuje. No nie je to ako stvorené na komunikáciu?
Stále sa nechcem zmieriť s myšlienkou, že by Slováci boli vedome ľahostajnejší voči neznámym ľudom než Američania. Mám pocit, že v tom nebudú naše slovenské gény, ale skôr systém, ktorý nás formoval a izolovanosť, ktorú sme prežívali desiatky rokov za železnou oponou. Systém, ktorý nás naučil situovať sedadlá v električke za sebou a nie vedľa seba a radšej sa nestarať, čo kto robí a kam sa chystá.
